Čas dovoleniek, čas katalógov.

Bežné postupy, ktoré pozná každá rodina. V domácnosti s rádioamatérom je to inak.

Ľudia idú tam, kde boli ich známi, kde sa im páčilo vlani alebo kde im poradili v cestovke.

"Čo povieš na Mexiko?"

"Preboha, veď tam je amatérov ako maku, tam po mne ani pes neštekne!"

"No a čo takto... Keňa??"

A takto to pokračuje. Nekonečný príbeh.

Moja snaha márna, odpoveď stále tá istá. Vždy nejaký problém s vysielaním.

Posledná možnosť:

"A čo Dominikánska republika ?"

 "Nóó, ak tam už nič lepšie nemáš... môžem skúsiť požiadať o licenciu."

Pani milá, úslužná.

My vyslovíme želanie, ona roztvorí katalógy.

My hovoríme o našich predstavách, ona o tamojších možnostiach.

"Vaša voľba je veľmi dobrá, pri hoteli máte nádherné pieskové pláže..."

Pár sekúnd zneistenia, pohľad do katalógu, ihneď profesionálna odpoveď: "Rovné, ale...??"

Pokračuje: "Je tam široká ponuka aktivít spoločenských, športových..."

"Je to pobrežie južné alebo severné?"

"No asponže to"

"Máte možnosti fakultatívnych výletov..."

"Aha," rozjasní sa zamestnankinina tvár, "takže nie potápači, ale horolezci?!"

"Samozrejme! V každej izbe máte telvízor, klímu, fén, trezor..."

"No tak to môžeme zabudnúť..."

niečo po opaľovaní, nejaké kniky, foťák. Deti doplnia ešte hry a veci na potápanie.

Ivan znáša káble, zosilňovače, prádlové šnúry... "Doneste váhu, ja už mám zhruba všetko," zavelí.

Ako všetko v našej domácnosti, aj váhu do lietadla máme spoločnú. 80 kg (4 x 20 kg)

Nová zubná pasta!! No načo nám je celá tuba?? Vytlačte z nej polovicu!

A tých plaviek máte koľko? Veď mokré ti do rána uschnú.

aby sme potom celý rok boli zdraví. Preboha, Tomáš, prečo si berieš tie boxeršortky? Nemáš tangáče? Vieš koľko to zaberie miesta?!

No a pajkovačku som skoro zabudol. To je tak, keď sa musím starať o všetko. Potom pozabúdam na dôležité veci...!"

Ako tak sa postupne prepracovávame na spoločnú váhu 80 kg...

"No moment, ešte sme nevážili lyžiarsky vak s anténami! To by bolo, aby sme ho tu zabudli. Tak to by sme potom mohli celé zabaliť.

Veď hovorím, nech na všetko nedohliadnem...

No nič, keď dôjde k najhoršiemu, tak sa pôjdem surfovať."

Stojíme v rade, vážime kufre, odovzdávame batožinu. Ako všetci.

My máme dva kufre narvané zosilňovačmi, ktoré nemôžeme dať z ruky, aby sa nám neporozbíjali "fľašky".

Takže každý z nás niečo "drobné" opatruje a na záchod môže ísť len vtedy, keď mu to niekto druhý postráži.

Niektorí spolucestujúci na mňa súhlasne pokyvujú, že či "na ryby, na ryby?"

Horšie je to "s rybami", keď z Viedne odlietame na dovolenku v zime, ale zase sa ľahko stratíme s "lyžiarskym vakom".

Naopak v Dominikánskej je to zase trapas pre toho, kto nafasoval lyžiarsky vak. Ten sa veru na golfový (aký majú niektorí spolucestujúci) nepodobá.

Ivan s ťažkým srdcom sleduje osud "svojho kufríka" so zosilňovačom.

Čln sa rozbieha plnou parou vpred, letí takmer ponad hladinu, voda nás obstrekuje, všetci pištia.

Rodičia berú svoje deti na ruky a pevne ich držia.

Ivan nevydrží, hádže sa na svoj kufrík a drží ho v náručí, až kým nezastaneme v prístave.

Počkaj do rána, kým sa rozvidnie!

Nemýlila som sa ani tentoraz. Po krátkej obhliadke terénu a uplatení recepčného sa sťahujeme do inej izby. Je síce menšia, ale tiež útulná...

Veď nakoniec sme sem neprišli nato, aby sme vysedávali na izbe. (Hi!?)

A vlastne ani neviem čo by sme tu na tej izbe robili. Jediný stôl a dve stoličky obsadil hneď Ivan a rozložil si "nádobíčko".

Ja s deťmi pri bazéne, ja s deťmi pri mori, deti so mnou na tenise, my traja hráme volejbal, ping-pong,... Spoludovolenkári váhajú medzi možnosťami

slobodná matka s dvoma deťmi alebo rozvedená.

Raňajky:

"Ja teraz nemôžem, mám nechutný pile up. Choďte sami."

"Kde?? Jááj. Nie, nemôžem. Ale toto neuveríte, na 40-ke idú Japonci. Je to neskutočné."

Večer:

"Jasné, musím sa ísť po ceste pozrieť do internetu, čo sa píše v clustri."

"No ešte že hovoríš. Skoro som zabudol, je Grey line, teraz pôjde Nový Zéland, musím bežať."

"Deti, dnes pôjde na pláž s nami aj ocko."

"Áno, ide sa kúpať??"

"To nie, ale potrebuje sa už konečne vyspať."

Veľká chvíľa. Ideme naozaj spolu jesť. Polievka, hlavné jedlo, zákusok.

"Najlepší by bol banán. Ten by si si mohla zobrať do ruky a mohli by sme už konečne ísť."

Spoločný minigolf.

Deti sa tešia, že budeme chvíľu všetci spolu. Na jednu jamku hrá najprv prvý, druhý, tretí a nakoniec štvrtý.

Po tretej jamke Ivan nevydrží a rozostaví nás tak, aby každý hral na svoju jamku a aby sme sa zbytočne nezdržiavali. Minigolf sme premenovali na rýchlogolf.

My traja sa vyvaľujeme na lehátkach po vyčerpávajúcom volejbalovom zápase.

Všetci stŕpneme.

Tomáš sa odváži ako prvý: "Niečo sa ti pokazilo...??"

Všetci visíme Ivanovi pohľadom na ústach.

"Ale nie, tá baba zase prišla upratovať a vyhodila ma z izby. Musím si dať pauzu.

Vraciame sa z večere.

Deti sa veľavýznamne chichúňajú a oznamujú nám, že oni na nás počkajú pri biliarde.

Ivan ma chytí za ruku a hovorí: " Musíme ísť skontrolovať tú anténu na palme, či sa neuvoľnila."

Večer.

Tomáš číta, Petra pozerá televízor. Ivan bez zmeny.

Zamestnanec zariadenia chce vedieť, či nemáme problémy s elektrinou, lebo musia v areáli vymienať žiarovky. Niektorí dovolenkári sa sťažujú, že im blikajú lampy.

My sa nesťažujeme.

My sme si už za tie roky zvykli...

Cestou z obeda sme sa zatárali a odbočili na chodník, ktorým inokedy nechodíme.

Odvrátená tvár inak perfektne vybaveného a udržiavaného zariadenia.

"Vidíte, toto tu je ohromné. Tu sa mi to od začiatku páčilo, tu by som bol mohol ľahko natiahnúť drôty na 80-ku. Tu keby sme tak mohli bývať..."

Ivan konštatuje, že už to nie je to, čo to bolo, že už sa asi všetci nasýtili.

A že dnes sa ide s nami kúpať.

Vyspí sa a v noci zase "počechrá" Japoncov.

Celý deň behá ako Alenka v ríši divov.

"Vy viete, že sa tu dá strielať z luku?"

"Nepôjdeme na ten výlet na koňoch?"

"Peti, choď si vyskúšať to potápanie, už si jediná, čo nemá preukaz!"

"To ste počuli, že tu býva každý večer show??"

"Objavil som perfektný drink pri bare. Ton Collins sa volá. Hneď donesiem aj vám."

Potom hrá do roztrhania tela volejbal, vodné pólo, pádluje na kajaku, beží na ping-pong s Petrou.

Doma sme sa dohodli, že toto bude ešte naša posledná spoločná dovolenka.

Táto skupinka Talianov tu je nielenže s rodičmi, ale niektorí aj s frajerkami.

Žiadny problém. Nikto sa do nikoho nestará, každý má svoj vlastný program.

čas na rozmyslenie.

Prichádzame z pláže. Ivan ako obyčajne sedí na izbe a "maká".

Má zapnutú klimtizáciu, aby sa mu nehrial "koniec". Na sprchovanie je ešte zavčasu a tak my s Petrou ideme na balkón čítať. Tomáš si obúva

Asi po polhodine sa opäť všetci stretávame na izbe.

"Vonku príjemných 30° a tu ako v mrazničke. My sme tu ako za trest," hovorím.

"A čo myslíš, že prečo som išiel radšej behať...?"

Ľahne si pod palmu na lehátko, hľadí do diaľky a konštatuje:

"Ľudia, takto som si vždy predstavoval raj.

Prečo sme sem prišli vlastne takto nakrátko? Ani sme si to nestihli vychutnať.

V lietadle to hádam dospím. Ja myslím, že nabudúce by sme mali ísť na 3 týždne...!"